Citát
„Národ je veliký jen silou své odvahy, vřelostí své víry a velikostí odhodlání snášeti utrpení a přinášeti oběti budoucnosti. Celá desetiletí čekali Poláci na své vzkříšení, dvacet let čekali Maďaři na svoji revizi. I my musíme čekati. ... Charakter národa nakonec rozhodne o tom, zda ne-li my, tedy naše děti dožijí se nové, lepší svobody a neodvislosti…“
Ladislav Rašín, projev v pomnichovském parlamentu 14. 12. 1938
Profesor Preisner vo svojich 15 etudách o lidských právech veľmi podrobne vyložil túto tématiku a ja som sa ju pokúsil stručne vyjadriť v tomto článku. Spolu s profesorom Preisnerom sa domnievam, že jediné reálne ukotvenie ľudských práv sa viaže na Ježiša Krista a jeho vykupiteľské dielo, dvíhajúce padlého človeka. Každá iná definícia ľudských práv nutne zapadá do neriešiteľných rozporov a gnostických projekcií utópií.„Dejinné pôsobenie Ježiša Krista ukázalo úplne jednoznačne, že cesta k uskutočneniubožieho kráľovstva, ktorého „ústavu“ vytýčilo kázanie na hore, vedie človeka a ľudstvo cez Golgotu k vzkriesenému Kristovi.
Systematická likvidácia cristeros začala v lete 1929 a pokračovala do konca roku. Neustala však ani v rokoch následujúcich. Callisti tak chceli predísť ďalšiemu povstaniu - vedeli, že prenasledovanie Cirkvi opäť začne.Dohoda z 1929 na ktorú biskupi pristúpili mala katastrofálne následky. Naplnilo sa pred čím varoval Mons. Ruize arcibiskup Orozco v lete 1928, keď radil, aby Cirkev zo svojich požiadaviek nezľavovala.
Samotný názov článku vyjadruje aj jeho hlavný obsah, konzervativizmus je dnes mŕtvy! Bol ťažko zranený už v 17.storočí a krvácal zo všetkých rán počas gnostických revolúcií – anglických, americkej a predovšetkým francúzskej – a potom počas ďalších a ďalších revolúcií, ktoré nasledovali, toť smerovanie do nekonečna každého utopizmu a dialektiky.
Je tu však ešte jeden bod v ktorom musíme túto propedeutiku doplniť: a síce pokladáme za správny poriadok – ordo -usporiadania spoločnosti len ten poriadok, ktorý priamo vychádza z pravdy o svete ako stvorenom trojjediným a osobným Bohom, teda len ten poriadok, ktorý reflektuje transcendentnú skutočnosť.
Revolúcie chápeme striktne v zmysle útoku na tento poriadok.
Léon Bloy bol rytierom nápravy kresťanstva, kráčania ku spáse Kristovej, predraho vykúpenej. A tým dal príklad aj nám. Ako hovorí Loreilhe: „Léon Bloy je lev. Čítať ho znamená sýtiť sa levom“. A je známe, či, či naši ďalekí potomkovia križiakov potrebujú takej stravy, všetci tí, ktorí sú tak často nútení pásť sa na baranine, oslovine, ak to nie je dokonca opičina...“.
Charles A. Coulombe sa čitateľom TE DEUM predstavil už v rozhovore uverejnenom v 2 čísle. V rozhovore sa tiež spomína jeho kniha Rum – výpravný príbeh nápoja, ktorý dobyl svet. Túto knihu vydalo v závere minulého roku vydavateľstvo BB Art ako druhý Coulombov titul vo svojej ponuke. Po dejinách pápežstva nazvaných Náměstkové Kristovi sa v novej publikácii venuje pomerne prozaickejšej veci – alkoholickému nápoju získanému z melasy.
Spoločenský postoj nazývaný konzervativizmus nezriedka čelí nepochopeniu. Nie je tomu tak len u nás, po 41ročnej dejinnej diskontinuite spôsobenej barbarským Marxovým potratom. Rovnako mysliteľ Hayek sa ohradil proti tomu, aby bol nazývaný konzervatívcom. Na tom by v Hayekovom prípade nebolo nič čudné, lenže Hayek kritizoval nie konzervativizmus, ale svoje mylné predstavy o ňom.
Edmund Burke mal mnohé inšpiratívne a určite konzervatívne postrehy. Problém, ktorý sa otvára pred jeho konzervativizmom je: ak sa Burke mýlil v obsahu a ak skrze mylnú whigovskú interpretáciu posväcoval neprijateľnú revolúciu – čo je náš názor – môžeme o ňom ešte ďalej hovoriť ako o otcovi konzervativizmu?
Waugh nakoniec dostal zaslúženého uznania predovšetkým v konzervatívnych kruhoch, liberálom na ňom vadilo jeho „spiatočníctvo“. Vtipné a charakteristické je, že kým napr. William Buckley jr. písal na Waugha ódy ako najlepšieho románopiscu 20. storočia – a v tomto názore rozhodne nebol sám –, Waugh ním naopak pohŕdal, zrejme rovnako ako pohŕdal Spojenými štátmi. V každom prípade Waugh patril medzi najvýznamnejších katolíkov a spisovateľov minulého storočia.
„Nie som demokrat už preto, že pokora a rovnosť sú duchovné princípy nakazené snahou uplatňovať ich mechanicky a formálne, takže výsledkom nie je všeobecná skromnosť a pokora, ale všeobecná nadutosť a pýcha, pokiaľ sa nejaký škriatok nezmocní prsteňa moci – a potom budeme mať a máme otroctvo“.
(J.R.R.Tolkien)
Predstava kráľa, prvého muža v cnosti, toho, ktorý vedie svoj ľud po cestách časných k spoločnému dobru spočívajúcom predovšetkým v plnom dodržiavaní prirodzeného zákona. Tak ako námestník Kristov vedie Ecclesia Militans k poslednému cieľu všetkých vecí, tak kráľ vedie svoj ľud k najvyšším časným spoločenským dobrám. Veru ľúbezná predstava, ktorá v prostredí dekadentného sublimovania politických rozhodnutí z lotérií ľudového hlasovania nemá svoje miesto.
V literatúre – najhlbšej studnici poznania človeka – máme takých príkladov, príkladov kráľovského vedenia k dobru mnoho; spomeňme len Pustú zem T. S. Eliota, či Pána prsteňov od J. R. R. Tolkiena, kde dobrý kráľ Aragorn je požehnaním svojho ľudu (ultramontanizmu, ktorý sa skrýva za Návratom kráľa sa na tomto mieste venovať taktiež nebudem).
U Schlegela je zásadný postoj k slobode. Odmieta rovnosť a neobmedzenú voľnosť. Jednotlivec sa má podriadiť tradičným a konzervatívne potvrdeným formám spoločenskej interakcie. Sloboda následne znamená prijatie hierarchického spoločenského poriadku daného Bohom. Vzájomné vzťahy od jednotlivca prechádzajú vzťahom podriadenosti k monarchii, následne k nadnárodnému cisárstvu, ktoré zase má vzťah podriadenosti k rímsko-katolíckej Cirkvi. Schlegelov ultramontanizmus je nekompromisný a je v intenciách najlepšej ortodoxnej tradície siahajúcej až k Unam Sanctam.
Hádam žiadna historická téma nebola spracovaná tak lživo, neobjektívne, účelovo, s použitím neférových mystifikácií, ako práve téma inkvizície. Dôvodom lží na túto tému bola nenávisť voči katolíckej Cirkvi a voči pravde, ktorú hlása. A bola taká prudká, že tejto propagande uverili dokonca mnohí katolíci.
Newman naopak obhajuje ako veľmi významnú tradíciu. Nadväzoval tak na Burkovu predstavu spoločnosti ako tých, ktorí zomreli, ktorí žijú a ktorí sa nenarodili, v ktorej sa má udržiavať zdedená a vekmi overená múdrosť. Tradícia ako významná súčasť katolicizmu je v Newmanových očiach „to, čo bolo, pokiaľ vieme, zachované, aj keď nevieme, ako sa to stalo a práve z tohto dôvodu to považujeme za pravdivé“. Človek ktorý odmietne tradíciu ostáva neukotvený. Sám nedokáže posúdiť množstvo otázok života. Preto tiež neznášal plánované spoločenské zmeny – zmeny spoločenského poriadku, ktoré boli nakoniec vždy deštruktívne.
Tolkienove príbehy sú povzbudením do všedných dní, dávajú silu vykročiť v ústrety nádhernému svetlu a dobru, ktorých pôvodcom je Boh. Tuhne pri nich krv, človeka mrazí. No práve vtedy cíti, že i uprostred najtemnejších dní má život zmysel a že uprostred všetkej tmy musí vykročiť v ústrety nebezpečenstvám, aby chránil to, čo je skutočne hodnotné. Príbeh je oporou, keď sa podlamujú nohy; požehnaním, ktoré prostredníctvom symbolov vraví, že môžeme byť porazení, ba dokonca i zomrieť. Ale predovšetkým je tu niečo, čo nás neskonale presahuje a premení porážku na konečné víťazstvo a radosť v harmonickom objatí nekončiacej lásky.
Lživá je antikatolícka propaganda, opisujúca takzvanú temnú stránku cirkvi – hádam najlepšie vybudovaný mýtus, ktorú potrebuje na zakrytie skutočnej temnoty vlastného osvietenia. Samozrejme, dnes šíri túto propagandu neprekonateľná hlásna trúba masmédií v rukách liberálov a socialistov podporovaná liberálnou intelektuálnou ne-elitou, ktorej tvorenie je hlavnou úlohou súčasného vzdelávacieho systému.
Keď v malom juhoafrickom mestečku Bloemfontein prišlo 3. januára 1892 na svet malé – a ako napísal jeho otec svojej matke – “silné a zdravé” dieťa, málokto tušil, že sa narodila jedna z najväčších osobností kultúry 20. storočia. Bol to John Ronald Reuel Tolkien.
Karol, knieža zo Schwarzenbergu sa staval na obranu skutočnej slobody. Pri svojom pohľade sa pre našu dobu paradoxne vracia do stredoveku, času, kedy v politike nevládla občianska vojna parlamentnej demokracie. Vidí rozvrhnutú politiku v stredoveku tak, že zaisťovala rovnomernú spoločenskú stavbu, ktorá samotná veľkou mierou zaručovala svojim členom slobodu.
Lev XIII. mal dôstojného nástupcu. Bol ním Giuseppe Melchiorre Sarto – sv. Pius X. Viedol neúnavný boj proti modernizmu a ustanovil povinnú prísahu proti nemu pre všetkých kňazov, ako obranou proti spochybňovaniu doslovného významu dogiem ako transsubstanciácia. Svätý pápež zomrel tesne potom, čo vyzval národy aby sa nevrhali do 1.svetovej vojny. V čom pokračoval aj Benedikt XV., ktorý spolu s bl. Karolom I., usiloval o koniec vojny.
Rio Preisner, literární vědec, překladatel, bohemista českého původu a především nekompromisní konzervativec, zemřel 2. srpna v 2007 Indianě. Tento článek je věnován jeho památce: Ostáva nám už len dúfať, že i keď je dnes konzervativizmus mŕtvy, môže v budúcnosti ešte povstať – k tomu môže do veľkej miery prispieť práve Preisnerovo dielo – a obrazne povedané: vstať mŕtvych. Prof. Rio Preisner patrí medzi posledných veľkých mysliteľov na stratenej varte konzervativizmu v dobe apostázy a odumretia kresťanskej kultúry. On nekompromisne pomenoval dnešný stav a lepšie ako ktokoľvek iný odhalil smrtonosný postup gnózy. Dnes je na nás, aby sme sa snažili opäť postaviť metafyzické základy konzervativizmu. Aby raz, ak hádam ešte príde k renovatio kresťanskej kultúry, mohol opäť povstať konzervativizmus ako spôsob nazerania na spoločnosť, ktorý je ďaleko vznešenejší než dekadentný liberalizmus.
23 článků (2 stránky, 20 článků na stránku)