Citát
„Národ je veliký jen silou své odvahy, vřelostí své víry a velikostí odhodlání snášeti utrpení a přinášeti oběti budoucnosti. Celá desetiletí čekali Poláci na své vzkříšení, dvacet let čekali Maďaři na svoji revizi. I my musíme čekati. ... Charakter národa nakonec rozhodne o tom, zda ne-li my, tedy naše děti dožijí se nové, lepší svobody a neodvislosti…“
Ladislav Rašín, projev v pomnichovském parlamentu 14. 12. 1938
Fed a Európska centrálna banka vytvorením množstva peňazí akurát držali pri živote ilúziu, že sme sa prestali potápať a spamätávame sa. Je to však len ilúzia a vôbec ma neprekvapuje, že tradičné indikátory naznačujú návrat recesie.
Európska únia akoby chcela zachrániť všetky zadlžené krajiny, vytvoriť centralizovaný štát a potom dlh premeniť na infláciu. Samozrejme, ak potlačíte konkurenciu medzi rôznymi menami, oslabíte disciplínu vlád. K tomu treba pripočítať rozšafné a neudržateľné sociálne systémy. Vaša demografia beží opačným smerom ako by mala. Takže budúcnosť Európy sa mi zdá pochmúrna. Avšak možno mladá generácia a lídri novej Európy spochybnia hegemóniu starej Európy a pohnú sa k situácií, ktorá by viac priala ekonomickej slobode.
Nie všetko na vojnovom slovenskom štáte bolo zlé alebo odsúdeniahodné. Že v roku 1939 išlo o východisko z núdze a jeho alternatívou bola priama okupácia, je asi každému jasné. Lenže našu prvú štátnosť naplnila vtedajšia elita príliš otráveným obsahom v podobe likvidácie celej skupiny slovenských občanov, ktorých jediným previnením bolo, že vyznávali iné náboženstvo. Udalosti vtedajšieho obdobia nám dodnes nastavujú zrkadlo. Pretože príliš veľa z našich predkov bolo hnaných nenávisťou, závisťou, chamtivosťou, zbabelosťou a typicky slovenskou „predposratosťou“.
Katolíci majú trochu optimistickejšiu predstavu o ľudskej prirodzenosti. Vidia to tak pol na pol: človek má sklony aj k dobru, aj k zlu (ktoré nás však vždy zvádza). Samozrejme, aj katolíci majú učenie o milosti, no majú ho trochu inak upratané ako protestanti. Človek sa môže stať dobrým aj prostredníctvom vlastných skutkov. Katolícke učenie kladie veľký dôraz na koncepciu cností a nerestí, ktorú plynulo prevzalo z antiky a nemusí byť nevyhnutne naviazaná na vieru.
Predseda parlamentu Richard Sulík výrokom o prípadnom (!) návrate k slovenskej korune prelomil dôležité tabu. Avšak s názorom, že naša republika by mala mať záložný plán B - proste len tak, pre prípad - má absolútnu pravdu.
Kráčanie všetkých ľudí za spoločnými cieľmi ľudia, čo žili za železnou oponou, dôverne poznajú. Je však otázne, či by John Lennon mohol robiť svoju hudbu v režime s nejakou vynútenou jednotou. Preto vďakabohu, že tento umelec mohol tvoriť v spoločnosti, kde ľudia nie sú jedno a povolená je pluralita osobných cieľov i ambícií. Keby svet predsa len fungoval ako v piesni Imagine, dopadlo by to zrejme inak, než Lennon zamýšľal. A bol by medzi prvými, kto by zutekal z vlastnej vysnívanej utópie.
To sú ale veci! Prezident Svetovej banky Robert Zoellick navrhol prijatie modifikovaného globálneho zlatého štandardu. Ak šéf takejto významnej organizácie seriózne nastolí podobne radikálny nápad, môže to naznačovať, že menovým autoritám začína tiecť do topánok.
Napriek tomu všetkému, Rooseveltových deväť bodov znie pomerne účelovo. Hovorí vlastne, prečo „sa oplatí“ chodiť do miestneho cirkevného spoločenstva. Súdržnosť komunity, pestovanie zodpovednosti za druhých, svätenie nedele, inšpirujúce kázne, spievanie, či stretávanie sa s fajn ľuďmi – to všetko je pravda. Len akosi zabudol na toho, kvôli komu sa bohoslužby vôbec konajú. A tým je Ježiš Kristus.
Keď sa bavíme o biologických, spoločenských, politických, či ekonomických výhodách a nevýhodách toho, že je niekto mužom alebo ženou, mali by sme si uvedomiť, že nie vždy ťahá nežnejšie pohlavie za kratší povraz. Muži sú veľa krát v nevýhode. Dožívajú sa o sedem rokov menej ako ženy. Sú obeťou drvivej väčšiny smrteľných pracovných úrazov. Musia slúžiť v bojových jednotkách. Prevažujú medzi bezdomovcami. Musia vykonávať aj náročné, či nevďačné povolania (baníci, kamionisti, námorníci a pod.). Zavedieme aj sem kvóty? Naženieme ženy do bane, aby ich tam bolo aspoň 40%? Zavedieme eutanáziu pre ženy, aby sa ani náhodou nedožívali viac ako muži? Pretože toto sú presne oné absurdné otázky, ku ktorým logika kvót a silenej snahy po matematickej rovnosti smeruje. Preto ju radšej opustime a na povinné kvóty sa vykašlime!
Povedať, že Palko a spol. boli super, len „hlúpi“ voliči to neocenili, sa v zastupiteľskej demokracii nepatrí. Pravidlá verejného života v tomto systéme sú také, že politik musí dodať programovú ponuku, po ktorej je dopyt. Poctivá konzervatívna politika bez silných slov a škandálov dnes nie je v kurze. Rovnako ako premýšľanie nad problémami krajiny na desaťročia dopredu. To však neznamená, že konzervatívna alternatíva sa nedá budovať aj mimo parlamentu. Vladimír Palko, František Mikloško, Pavol Minárik a Rudolf Bauer viedli v politike dobrý boj. Aj keď sa zdá, že končia, porážku utrpia, až keď sa tak sami budú cítiť.
Joch nie je o nič väčším fašistom ako bol Winston Churchill. Rovnako ako veľký britský premiér z čias druhej svetovej vojny, aj riaditeľ pražského Občianskeho inštitútu dlhodobo upozorňuje na spoločné črty komunizmu, nacionálneho socializmu, fašizmu, či militantného islamizmu. Problém nie je v Jochovi. Problém je v stave, do ktorého sa dostala súčasná európska spoločnosť. Ak by dnes Churchill vstal z mŕtvych, moderné mestské sociálno-liberálne voličstvo od Londýna, po Prahu a Bratislavu, by ho nenávidelo pre jeho negatívne názory na homosexuálov, či Picassa a tiež pre jeho pozitívne hodnotenie kolonializmu, či spoločenských konvencií.
Baffinov ostrov je 23 krát rozľahlejší ako štát Izrael. Pokiaľ Židia dokázali za päťdesiat rokov premeniť blízkovýchodnú púšť na kvitnúcu záhradu, nepochybne nebudú mať Rómovia problém zušľachtiť podobným spôsobom arktickú pustatinu, keď už nebudú vystavení tlaku diskriminácie a rasizmu zo strany bielych. Práce tam bude pre nich habadej. A kto vie, možno raz, keď sa roztopia ľadovce, začneme emigrovať my do ich krajiny.
Od podpísania trianonského mieru ubehlo už 90 rokov a niektoré kruhy v Maďarsku stále pociťujú fantómové bolesti po amputácií skoro troch štvrtín pôvodných území pod kontrolou Budapešti. Na strane druhej, južné hranice Slovenska sú plynutím času stále viac posvätené patinou dejín.
Je napríklad homofóbom mladý heterosexuálny muž, ktorému sa inštinktívne bridí predstava dvoch bozkávajúcich sa chlapov v zvončekových slipoch? A je homofóbom aj vtedy, ak ho naopak celkom priťahuje predstava dvoch príťažlivých bozkávajúcich sa lesbických žien? Alebo je takýto človek súčasne homofóbom i lesbofilom? Nie je ťaženie proti homofóbií len bojom proti
Minulý týždeň zomrel Milan Paumer, ktorý v 50. rokoch spolu s kontroverznými Mašínovcami pozdvihol zbraň proti komunistickému režimu v Československu. V súvislosti s Mašínovcami sa vynára podobná otázka, aká už bola nastolená pri chilskom diktátorovi Augustovi Pinochetovi: môže demokratická pravica oslavovať ľudí, ktorí proti zlu komunizmu použili jeho vlastné prostriedky?
Včera sme si na Slovensku pripomenuli sviatok vierozvestov Cyrila a Metoda. Naši českí susedia si zase dnes pripomínajú výročie upálenia reformátora Jana Husa. Obe udalosti spája jeden motív. A to snaha preložiť Božie slovo do národných jazykov a dostať ho tak medzi čo najviac ľudí.
No Štefunkova kniha môže byť pre katolíckeho čitateľa zaujímavá aj preto, lebo z jej takmer 190 strán je prvých tridsať venovaných práve koreňom tejto školy, ktoré siahajú do stredoveku, k cirkevným otcom, učencom scholastiky a k jezuitom. Dnes, keď Latinskú Ameriku ovládol hegeliánsko-marxistický blud teológie oslobodenia a keď aj európski cirkevní hodnostári často plávajú v hlavnom prúde mýtov a predsudkov o kapitalizme, nezaškodí si tieto korene pripomenúť.
Často aj ekonomicky vzdelaní ľudia vyslovujú voči liberálnym ekonomickým školám výhrady, v ktorých im pripisujú niečo, čo tieto školy nehlásajú. Za nezmyselné a protirečivé argumenty potom skrývajú vlastné ideologické výhrady proti slobodnému trhu a slobodnému obchodu.
Vyššie uvedené riadky sú v kocke zhrnutím kresťanskej viery. Treba zdôrazniť, že Ježiš nie je akýmsi kolektívnym spasiteľom ľudstva, ale osobným vykupiteľom každého jedného z nás. Lebo každý je vyzvaný, aby v neho uveril. Že ľudia sú hriešni a majú sklon konať zlo je ľahko uveriteľné. Stačí si zapnúť večer správy. Oveľa horšie prijímame, že aj my osobne sme hriešni a páchame malé zlá každý deň a to často aj neuvedomene. Vyznať Ježiša a požiadať ho o odpustenie vlastných hriechov je krokom k milosti. Aj o tom sú tieto sviatky.
Na vyše 260 stranách ponúka D`Souza obrovské množstvo zaujímavých faktov, ktoré sa nedajú na tomto mieste reprodukovať. Kresťanskému čitateľovi môže táto knižka dodať argumenty do debát s agresívnymi ateistami. Ateistický čitateľ si na konfrontácií s týmito argumentmi môže zase vycibriť silu vlastného svetonázoru.
105 článků (6 stránek, 20 článků na stránku)